Rozhovor s výhercom fotosúťaže

Prinášame vám rozhovor s Jánom Plachým – víťazom fotosúťaže “Spomienky”

 

1. Môžete nám povedať niečo o sebe? Odkiaľ pochádzate a ako ste sa dostali k fotografii?

Narodil som sa, pracujem a žijem s rodinou na Hornej Nitre. Už ako deti sme sa so súrodencami hrávali na fotografov s Flexaretom môjho deda. K fotografii ako takej som sa dostal až v dospelosti. Po svadbe som si “vyženil” analógový fotoaparát Vilia, s ktorým prišiel aj záujem o fotenie. Prvý digitálny fotoaparát som si zakúpil pred dvanástimi rokmi, aby som nafotil narodenie mojej dcéry. Samozrejme v tom zhone som ho zabudol zobrať do pôrodnice. Neskôr som si to vynahradil a fotenie ma tak chytilo, že v priebehu roka som už vlastnil digitálnu zrkadlovku a niekoľko objektívov.

 

2. Kto alebo čo je pre vás najväčšou inšpiráciou pri fotení? Aké sú vaše obľúbené fotografické žánre?

Keď človek začína s fotografovaním, je pre neho inšpirácia veľmi dôležitá. Mňa oslovili fotografie, na ktorých boli ľudia a ich emócie zachytené osobitým štýlom. Prečítal som mnoho kníh a internetových stránok o fotení.

Z fotografických žánrov mám rád dokumentárnu a street fotografiu.

 

3. Cestujete veľa kvôli fotografiám, alebo skôr ľudia prichádzajú za Vami?

Fotoaparát nosím stále so sebou, takže fotím vždy a všade.

 

4. Ako vnímate fotografovanie? Je to len práca alebo aj radosť, či dokonca niečo viac?

Pre mňa je fotenie každodennou pozitívnou záležitosťou, je to denník, ktorým zaznamenávam prítomnosť.

 

5. Čo bola pre vás najväčšia foto výzva?

Napadá ma, že možno akčné fotenie uprostred detí skáčucich a váľajúcich sa v hasičskej pene a následné oplachovanie hasičskou prúdnicou. Výzva bola aj nafotiť svadbu mojej sestry. Vtedy som pochopil, že svadobná fotografia nie je to, čo by som chcel fotiť. Ale mám menovca, ktorý je práve známy svadobný fotograf :)

 

6. Dávate prednosť čiernobielej fotografii alebo farebnej?

Osobne sa radšej pozerám na čiernobiele fotografie.

 

7. Svoje výsledné fotografie vždy upravujete, alebo sú aj také, ktoré úpravy nepotrebujú?

Snažím sa do fotografií nezasahovať. Väčšina mojich úprav spočíva v tom, že z farebných fotografií robím čiernobiele.

 

8. Vystavovali ste už niekde svoju tvorbu?

Samozrejme, v obývačke visia portréty mojich detí. Inak len na internete a to fotografie, ktoré som poslal do nejakej fotosúťaže. Ale raz by som chcel ukázať ľuďom, ako sa svet zmenil počas môjho života a ja som to zaznamenal.

 

9. Ponúkate svoje fotografie aj komerčne?

Zatiaľ nie. Fotím pre radosť.

 

10. Máte nejakú Vašu obľúbenú fotografiu?

Verím, že tu najobľúbenejšiu odfotím už čoskoro.

 

11. Akú ste mali najkrajšiu či naopak najmenej pozitívnu reakciu na vašu tvorbu?

Potešilo ma, že moja fotka pomohla získať v aukcii v Prahe finančné prostriedky na dobročinné účely. S negatívnymi reakciami som sa zatiaľ nestretol.

 

12. Existuje fotograf, ktorého prácu obdivujete?

Je ich mnoho, napríklad Joachim Lagefoget, Jindřich Štreit, či Antonín Kratochvíl. Vždy si rád pozriem ich fotografie, alebo prečítam o nich niečo zaujímavé.

 

13. Ako ste sa dozvedeli o fotosúťaži „Spomienky“ a prečo ste sa do tejto súťaže rozhodli zapojiť?

O súťaži so sa dozvedel z internetu a zapojil som sa preto, lebo všetky moje fotografie sú vlastne spomienky. Stačilo len nejaké vybrať.

 

14. Na čo radi spomínate?

Rád si spomínam na detstvo. A nie len ako fotograf aj na detstvo mojich detí.

 

15. Majú vaše spomienky vplyv na vašu tvorbou?

Iba ak retrospektívne. Viem, že to čo práve fotím, budú raz moje uchované spomienky.

 

16. Považujete M. R. Štefánika za inšpiratívnu osobnosť?

Myslím si, že M. R. Štefánik je inšpiratívny vo všetkých oblastiach v ktorých pôsobil. Mňa najviac oslovuje ako fotograf, cestovateľ a astronóm, ale obraz jeho života, ktorý zanechal, je najvýraznejší práve v oblasti politiky, ktorá v jeho podaní pôsobí akosi ušľachtilejšie. Súčasní politici už iní nebudú, ale možno raz vyrastie generácia mladých, slušných a nezištných ľudí, inšpirovaných práve životom a prácou M. R. Štefánika.

 

Ukážky z tvorby Jána Plachého: